Gaudeamus igitur alebo Carpe diem

Človek odjakživa miloval prírodu. Rastliny, kvety, zeleň, hmyz, zvieratá, ľudia. Všetko bolo kedysi spolu prepojené, kým sa jeden z najobmedzenejších častí tohto spojenia nerozhodol, že všetko bude patriť iba jemu. Obmedzil všetkých svojich bratov a sestry a vyhlásil sa za to najmúdrejšie a najmocnejšie. Áno, toľká múdrosť je v jednej osobe, že vraždí stromy, aby si postavil domov, ktorý mu bude o chvíľu nanič, keď nebude mať kyslík na dýchanie. Áno, toľká moc v jednej osobe, že sa rovnaký druh zabíja medzi sebou. Tým sa určite môže povýšiť na zver. Človek môže byť na seba pyšný. Mysliac si, že je to najdokonalejšie na planéte, nie je nič viac ako odpad, ako nepriateľ, ktorý ubližuje všetkému živému. Väzní zvieratá, rúbe stromy, šliape na kvety, ničí rastliny... Toľká múdrosť v jednej osobe, že ubližuje dokonca aj sám sebe. A toto je dôvod, že je ľudská rasa tá najdôležitejšia na zemi? A to ja som bola v tom, že kráľom zvierat, a teda aj ľudí bol lev. Teda, pokiaľ som neprišla do prvej triedy a každý mi vnucoval do hlavy svoje názory, hovoril mi, čo mám robiť a čo nemôžem, čo si myslieť môžem a čo nie. Každý si bol úplne istý, že to, čo hovorí, je pravda a ja si musím myslieť to isté. Že snívať je strata času, že keď vidím veci, ktoré ostatní nevidia, tak si vymýšľam a klamem. Keď poviem niečo, čo nie je masovo prijímané, tak som blázon. A tak, aby som nebola čierna ovca spoločnosti, bolo treba sa prispôsobiť. Každé ráno vstať, ísť do školy, poobede domáce úlohy, pozrieť večerníček a do postele. Deň čo deň to isté. V škole sa memorovať dátumy, čísla, slovíčka, no rozmýšľať ma tam nikto nenaučil. Dokonca na matematike, kde sa predpokladá, že človek musí rozmýšľať a aspoň niekde použiť vlastnú hlavu, keď som príklad správne vypočítala, ale vlastným spôsobom, bol vlastne zle, aj keď výsledok bol správny. Ponaučenie? Robiť všetko tak ako ostatní, nikdy neurobiť nič podľa vlastného uváženia, lebo budem potrestaná. A toto sa volá v našej spoločnosti sloboda. Že sa každé ráno rozhodnem ísť do práce, nemať čas na vlastné deti a rodinu, na zábavu a na vlastný život. Pretože je mojou povinnosťou sa celý život snažiť o čo najväčšie bohatstvo. Výborne, už som ho dosiahol, ale keď ho mám, musím si ho predsa zväčšiť. Kde sa nachádza hranica dostatku? Skúste sa prejsť po ulici, alebo len v rodine a okolo známych a spýtajte sa, čo im chýba. Každý vám určite niečo odpovie, okrem jedného slovíčka – nič. Samozrejme, okrem čerstvo zamilovaných, aspoň tí si vedia na pár sekúnd užiť život naplno. Buď chýbajú peniaze, láska, zdravie, šťastie, jedlo, počítač či mnoho iných materiálnych vecí. A tak sa celý svet rozhodol, že všetci ľudia sú ovce, všetci sme rovnakí, a že my sme tí najväčší. Čo tam po zvieratách, rastlinách či prírode. Znečistený vzduch? Raz tak či tak zomriem, nech to potom riešia naše deti. Sebectvo! Túžba po moci! To sú veci, ktoré priviedli človeka do dnešného stavu. Keď sa narodí dieťa, musí ísť do školy, aby si náhodou nezačal vymýšľať veci a neprišiel by na realitu. Čo by sa potom stalo s ľudskou spoločnosťou? Prinajlepšom sú ľudia už tak obmedzení, že keby im niekto veľkú pravdu dá na podnose, zavreli by ho do blázninca. Je naozaj ťažké uveriť veciam, ktoré sa dejú. Mnoho ľudí to vie, ale nechá si to pre seba. Samozrejme, tomu sa hovorí obmedzenosť. Človek využíva len 10% svojho mozgu. Je to naozaj málo. A ešte stále si myslíte, že my sme viac ako zvieratá? Mačky počujú zvuky vo frekvencii, kde my máme absolútne ticho. Psy síce vidia čiernobielo, ale charakter osoby rozoznajú do sekundy. Zmena. To je to, čo potrebujeme. Všetci. Ale málokto sa na to odváži. Keď niekto príde na tú veľkú pravdu, je ťažké ju akceptovať a správať sa podľa nej. Možno je to tvrdé prebudenie, tak radšej ostane spať naveky. Kecy o pozitívnom myslení, o veľkom tajomstve či o sile myslenia. O tom už vyšlo veľa kníh a v teórii to ovládame asi všetci. Čo sa týka praxe, je to oveľa biednejšie. každá jedna živá aj neživá bytosť na našej planéte, či na všetkých ostatných je jedinečná. Každý ma niečo, v čom vyniká a baví ho to. Možno sa tým nedokáže teraz uživiť, ale keď raz naozaj bude každý robiť len to, po čom túži a nebude chcieť všetko, vtedy naozaj spoznáme nirvánu.