Gaudeamus igitur alebo Carpe diem

Je skúškové a moje učenie je na bode mrazu. Jednoducho sa nie a nie do toho pustiť. Vrámci jedného dňa som stihla vyupratovať celú bunku, navariť si, napiecť si, nakúpiť, upratať šatník, všetky zložky v mojom PC patria už do súborov a nie sú len tak pohádzané po ploche. Ten román, ktorý mi na poličke sedí už 4 roky, zrazu začal byť tak dôležitý, že by som bez jeho prečítania nezaspala. A tak prešiel celý deň. Zoznam filmov, ktoré chcem vidieť mi nedali existovať a tak som si ich musela všetky začať sťahovať a rovno aj pozerať. Oukej, už to začína ... výčitky svedomia, pocit ničnerobenia a tak sa po pár minútach rozhodnem, že od zajtrajšieho dňa začnem už určite s učením. Večer si dám dlhú sprchu a do postele idem plná očakávania, že zajtra sa už konečne budem venovať svojím povinnostiam. 12,OO. Sakra, zaspala som. Kedy mi zvonil budík? Nepamätám sa, že by som o siedmej ráno nejaký vypínala. Nevadí, také niečo mi deň nepokazí, jednoducho večer to dlhšie potiahnem. Spravím si raňajky a idem si skontrolovať facebook a mail. Všetky správy, ktoré by som predtým ignorovala zrazu naberajú na dôležitosti a ja sa pustím po niekoľkých mesiacoch na odpisovanie pošty. Statusy spolužiakov ma začínajú čoraz viac deprimovať. Pri tom, ako majú prečítaných všetkých 15 kníh a nevedia k tomu presne nájsť slová vo svojej práci, ma chytá panika. Ešte ani s jednou knihou som nezačala. S tým strašným pocitom si všimnem, že vonku sa stmieva a cítim sa ešte horšie. Dám si čokoládu, spravím si maté a pustím sa do učenia. Po 10 minútach mi zazvoní telefón. Mama plná nádejí si predstavuje, ako sa jej skvelá dcéra celé dni trápi nad knihami, a snaží sa ma podporiť. Po jej telefonáte sa človek cíti ešte horšie. Ach áno, asi ju veľmi sklamem. A tak sa pustím do dlhého dumania nad zmyslom života a nad tým, prečo som vôbec išla na vysokú školu. Ako poviem našim, že ma vyhodili zo školy? Prázdna stena predo mnou je taká zaujímavá, že keď sa pozriem na čas, je polnoc. Človek uvedomí, že sa učil 10 minút. Takto to ide deň čo deň. Večer pred skúškou v sebe človek objaví toho úpenlivo veriaceho človeka a začne sa modliť. Ostáva mi vôbec niečo iné? Slzy v očiach a modlitby nádeje. Už budem dobrá, budem sa slušne správať a celý budúci semester sa budem priebežne učiť. Extra dávka maté na noc a ja odrazu stiahnem do svojej hlavy neskutočné množstvo informácií. Makám, stránky sa otáčajú rýchlosťou blesku a perám dochádza náplň. 6,00. O 3 hodny je skúška. Na pol hodinu sa natiehnem na posteli, aby sa mi všetky tie informácie uložili do mozgu. Dám si sprchu, raňajky a utekám do školy. Tam moju nádej ešte-si-niečo-pozriem zničia moji spolužiaci, ktorí sa pýtajú na posledné nejasnosti. Rada by som im pomohla, keby aspoň poznám tie slová, o ktorých hovoria. Posledné prežehnanie a ide sa na skúšku. Dostanem papier s otázkami. Pozerám na to, ničomu nerozumiem. Idem to vzdať, keď si odrazu predstavím tvár mojej mamy, ako do mňa celý život investovala, do môjho vzdelania a ako vo mňa verí. Nemôžem jej to urobiť. A tak si poviem, že lepšie si niečo vymyslieť ako nenapísať nič. K otázkam postupne začnem vymýšľať odpovede a snažím sa tam zahrnúť slová z tej jedinej knihy, ktorú som prečítala skoro do polovice. Po skúške vyjdem s otrasnou náladou. Veselí spolužiaci sa zhovárajú o detailoch, pričom mne nič v tom teste nebolo známe. A tak čakám ďalší deň na výsledky a predstavujem si 1001 spôsobov, ako to povedať rodičom. Prišiel mail. Je od neho. Ten nízky starý pán, ktorý má viac vedomostí ako nositelia Nobelovej ceny dokopy. Ešte chvíľu váham a potom ho otvorím. "Drahá kolegyňa, vaša práca ma veľmi zaujala. Páči sa mi, že chápete učivo ako celok a viete ho prakticky použiť v živote, o tom predsa štúdium je. Dal som Vám Áčko. Blahoželám! Prajem Vám veľa úspechov pri zostávajúcich skúškach." Nejakú dobu bez dychu zostanem v tranze a čumím na mail. Po chvíli sa nadýchnem a slzy mi tečú potokom. Neviem, ako sa to stalo. Neviem, čím si to zaslúžim, neviem, prečo mám vždy z pekla šťastie. Celý život sa mi darí a neviem, kto zhora má nado mnou tú ochrannú ruku. Ja len dúfam, že ju použije aj v tomto skúškovom. Nech chcem ako chcem, nezmením to. Zmysel môjho života nie je sedieť za knihami. A aj keď je teraz skúškové, už v živote nebude 12.1.2014, slnečné popoludnie v Prahe a ja nebudem tak mladá, ako som teraz. A hoci ma večer bude hrýzť svedomie, pôjdem sa prejsť do parku a stretnem sa s kamarátmi. Život je predsa o tom, čo je teraz a nie o tom, čo bude zajtra, mýlim sa? Ak sa ráno neprebudím, alebo ma cestou na skúšku prejde auto, nebudú to vedomosti, ktoré mi naveky ostanú, ale tie krásne chvíle, ktoré som prežila a cítila som sa pri nich skvele. Veľa šťastia pri učení! :)